ZÁVISLÁ NA DRÁME

Ak si žila príliš dlho v dráme, bude dráme tvoj deštrukčný milenec, po ktorom tvoje telo túži. Túži po tom deštrukčnom a predsa dôvernom pocite istoty.

Zaspala som dosť skoro, prespala celú noc. Budím sa o 4 30, spala som hlboko a dobre. Okamih po prebudení cítim kľud, až…až keď príde myšlienka…

A už sa rozprúdili hormóny drámy.

AKO PO DEŠTRUKTÝVNOM MILENCOVI, STRÁDA MOJE TELO PO DRÁME.

A ja som tento OKAMIH prekukla. Dráma je môj deštruktývny milenec…

Ešte pred jednou sekundou som cítila pokoj, vďačnosť. A potom to prišlo…myšlienka a dráma sa začala. Celé moje telo rozprúdilo hormóny drámy. Vonku čvirikajú jarné vtáčiky, je jar, nové začiatky, požehnanie…no v mojom vnútornom svete sa odohráva dráma a telo nasleduje.

VERILA SOM PRÍLIŠ DLHO DRÁME, stala sa mi deštrukčným mielencom…a hľadám neustále dôkazy a príležitosti, aby som ho znova a znova stretla.

Argumenty, že sa nemám prečo báť…to už si nehovorím. Neodrbávam samú seba afirmáciami. Na môj plazí mozog nezaberajú. Stav, z ktorého sa spamätávam ťažko. Moje myšlienky vytvárajú emócie, a pre môj plazí mozog sú emócie BOH. Poslúcha ich. Je mu jedno, či je to realita, alebo nie.

Naše dokonalé telo poslúcha našu myseľ, nie REALITU.

Dráma neexistuje.

Dnes si želám, pozorovať, ako telo túži po dráme. Je to jeho milenka, s ktorou sa miloval celý svoj život.

A ja som tú drámu znova prekukla. Lepšie je to pochopiť, porovnať, keď sa naozaj niečo ťažké deje. Že sa cítime rovnako v hrôze, ako keď sa na vonok nič nedeje…ale vraj mohlo by sa.

A JA SOM TO TERAZ CELÉ PREKUKLA!!!!

Už sa nesnažím túto myšlienky potlačiť, viem, že príde ďalšia a ďalšia. Došlo, že potlačenie myšlienok nie je možné.

Ale je možné prekuknúť ich…

Môj zámer dnes je, prekuknúť drámu, pozorovať, ako moje telo reaguje. Ako sa v ňom rodí strach, zúfalstvo…každý deň, každú minútu. Zistila som, že závislé telo na dráme bude stále hľadať dôkazy, aby prežívalo tento deštrukčný milostný akt. Zistila som aj, že reaguje rovnako…či sa tam vonku niečo tragické udeje, alebo nie.

Leží to na mojej zodpovednosti, či budem príliš dlho plakať, zúfať…na chvíľu sa skľudním, aby som si našla znova môjho deštrukčného milenca…DRÁMU.

Alebo budem pozorovať, a budem sa VYTEŠOVAŤ…že som to prekukla.

Áno, to mi spôsobuje naozajstný kľud…prekuknúť a vytešovať sa.

Mám na výber…dramatizovať, alebo prekuknúť a vytešovať sa.

Máš aj ty strachy, ktoré nie sú opodstatnené? Ako s tým zaobchádzaš?