SVäTICA VERZUS PROSTITÚTKA

"Odpusť im, lebo nevedia čo činia."
Ježiš

Vchádzam do lesa a cítim hnev. Hnev voči celému svetu. Hnev za každú zradu, ktorú som od druhých zažila. Chcem im odpustiť, ale pochopím, že druhí mi zradu len zrkadili. Zrada vznikla už dávno vo mne.

Zrada voči sebe samej.

" Odpusti si, nevedela si čo robíš" hovorí mi les. Stojím v kruhu piatich dubov a zem sa podo mnou začína točiť akosi rýchlejšie. Musím sa oprieť o strom a pochopiť to, čo sa vo mne práve odohráva. Zrada voči sebe samej??? Ako to je možné?

" Zradu ti len zrakdlili" počujem hlboký múdry hlas lesa a viem, že je čas darovať moju pozornosť práve tomuto miestu. Z očí sa mi začínajú rodiť slzy. Najprv nenápadne a decentne. Potom sa obzriem, či niekto nie je na blízku a dovolím si vydať aj bolestivé vzlyky. Klesám k zemi a láskavá náruč duba ma jemne ukladá na zem. ( V tom bolestivom kŕči stíham aj rozmýšľať, či z mojich sĺz vyrastú fialky, alebo konvalinky).

Snažím sa spomenúť si na všetky ženy nášho rodu. Všetky to boli dobré snažiace sa ženy. Snažiace, aby nevytŕčali z davu. Pokorné, aby neboli upálené, vylúčené zo spoločenstva. Ženy, ktoré možno vedeli povedať svoj názor. Ale len ten dovolený. Ženy ,ktoré zapredali svoju dušu a telo , len aby boli milované.

Vidím, ako ich zalieva studený mramor. Stávajú sa sväté sochy . Vzácny mramor bez emócií. Vo vnútri zomierajú, navonok sú prijímané. Odpúšťam im, že mi predali ten genetický materiál zdegenerovaného ženstva. Ženstva, ktoré bolo zaliate do mramoru svätosti. Výkriky, ktoré cez vzácny, svätý mramor nikto nepočuje…

Zapredaný vlastný názor, vštepované od malička, čo si myslieť smiem, a čo nie. Komu svoje

Zapredaný vlastný názor, vštepované od malička, čo si myslieť smiem, a čo nie.

Komu svoje telo dám, a komu nie. Kedy áno, a kedy nie. Telo, ktoré nútim byť extatické napriek absencii vzrušenia v mene dobrých vzťahov. 

Myseľ, ktorú nútim preberať názory iných. Telo, ktoré donútim bez emócií porodiť deti. Dotrhať vagínu a fungovať hneď ako dokonalá žena...teda zaliata mramorom.

Bez uvedomenia si zázraku života, zázraku milovania, zázraku lásky. Vraj mágia neexistuje. Je to peklo...

" Ženy sú postavené na piedestál svätice, alebo kurvy " hovorí profesor orientalistiky na Viedenskej univerzite. Naozaj mi ostali tieto slová rezonovať v hlave. Nikdy na ne nezabudnem. A tak si odpúšťam všetku tú zradu voči môjmu telu a duši, ktoré som dovolila,a by sa diali.

" Odpusti si, lebo si nevedela , čo robíš" hovorí mi les a ja len dodávam, že to niekomu naozaj kurevsky vyhovovalo, že som nevedela...

S láskou k sebe, s láskou k tebe

Elena