Nájdeš ma aj na SPOTIFY

Ako sa uzdraviť z rán, ktoré nám prinášajú bolesť?
Trauma nie je len o veľkých, viditeľných zraneniach. Je prítomná aj v životoch detí z bežných, "normálnych" rodín. Tento materiál vám ponúka pohľad na to, ako hlboké zranenia formujú naše osobnosti a ako sa môžeme vydať na cestu uzdravenia, ktorá prepája psychológiu a spiritualitu.

Zraňujúce hlasy v nás
"Si neschopná." "Zlyhala si." "Si zlá matka." Možno podobné slová poznáte – či už zo svojho detstva, alebo ich teraz počujete v hlave, aj keď ich už nikto nahlas nevyslovuje. Tento vnútorný hlas nám pripomína staré zranenia a kladie otázku: Kto vlastne som? Prečo ma tieto slová stále bolia?

Korene traumy – stretnutie s prvými "bohmi"
Prvé stretnutie s láskou a svetom prichádza od našich rodičov. Ak však rodičia nedokážu prijať celú našu emocionálnu škálu – našu radosť, hnev, strach či smútok – dieťa zažíva odmietnutie. Rodičia pre nás v ranom veku symbolizujú celý svet, dokonca aj Boha.

V prostredí, kde dieťa cíti, že niektoré prejavy sú nežiaduce, vzniká prvé zranenie. Dieťa sa rýchlo učí, čo "môže" cítiť a čo nie, aby získalo lásku a prijatie. Ak je smutné, nahnevané alebo hlasné, jeho emócie môžu byť ignorované, zosmiešnené či dokonca potrestané. A tak sa postupne formuje naša "JA" štruktúra – nie ako odraz toho, kým naozaj sme, ale toho, kým nás chce mať svet.

Emočná škála: čo cítiť môžem a čo nie
Od raného veku sme vedení k tomu, aby sme sa správali "správne". Spoločnosť, škola či rodina nás učia, ktoré emócie sú vítané (radosť, poslušnosť) a ktoré odmietané (smútok, hnev). Tento model nás formuje, ale zároveň v nás buduje vnútorný konflikt.

Na jednej strane túžime byť uznaní a milovaní. Na druhej strane odmietame časti seba, ktoré nezapadajú do ideálu. Výsledkom je zranené ego, ktoré nás vedie k neustálemu boju o prijatie – a to nielen zo strany iných, ale aj od nás samotných.

Nutkavosť uzdravenia
Tento boj sa často prenáša aj do liečebných procesov. Mnohokrát ideme k psychológovi s cieľom "opraviť sa". Chceme vyriešiť svoju únavu, smútok či frustráciu, aby sme opäť zapadli do predstavy "normálnosti".

Podľa Márii Sanchez je tento prístup problémom. Hovorí o nutkavosti uzdravenia – potrebe neustále na sebe pracovať, potláčať to, čo práve cítime, a dosiahnuť "správny" stav. No v skutočnosti je dôležité prestať bojovať proti tomu, čo tu a teraz je.

Prijatie rozmanitosti v nás
Uzdravenie nie je o tom, aby sme len prijali svoju aktuálnu situáciu. Je to o tom, aby sme úprimne spoznali všetky svoje vnútorné "javiská".

Každý z nás má v sebe protikladné stránky: jedna túži po úspechu, druhá po oddychu; jedna chce byť milá, druhá sa chce postaviť za seba. Ak si dovolíme pozrieť sa na tieto rôzne aspekty našej osobnosti bez hodnotenia, otvárame priestor na skutočné pochopenie a prijatie.

Psychosomatické javisko
Všetko, čo prežívame, sa odohráva na našom psychosomatickom javisku – prepojení mysle a tela. Toto javisko odráža našu rozmanitosť, naše túžby aj zranenia.

Malé dieťa, ktoré sa naučí potláčať slzy zo strachu, že nebude prijaté, v dospelosti potláča rovnaké emócie – len sofistikovanejším spôsobom. Tento model prežitia je hlboko zakorenený a môže ho zmeniť iba vedomé spojenie psychológie a spirituality.