PRICHÁDZA TVOJE UVEDOMENIE AŽ POTOM, AKO PRÍDE ŠLEHA?

Prečo nemôžem mať vlastnú mienku bez toho, aby som niekoho nenasrala? Prečo moja mienka tak často spôsobila nepokoj v spoločnosti?
A tak som sa spoločnosti radšej začala vyhýbať, ako by som mala vyslovovať mienku, ktorá soločnosť nepobúri. Byť sama mi veľmi pomohlo…

Keďže som tancovala až príliš často z radu ( rozumej vykročiť z radu), spúšťala som v mojich milovaných rodičoch všeličo. Škála emócií by svietila, keby mohla…
Neviem, ako ty, ale ja som sa vždy zľakla, keď prišiel trest, lebo hranice som prekračovala najprv nevedomky. Ako dieťa som si nič pri tom nemyslela, rozprávala hlasom, ako mi zobák narástol.
" S hrôzou som sa zľakla, bože, čo som to zase vyviedla"
No uvedomenie prišlo až po šlehe…
Konala, hýbala sa, smiala sa len tak…ešte som nevedela, kedy smiem a kedy sa to nepatrí. Aj potom, keď som sa ako tak naučila, kedy sa patrí dať najavo svoju mienku…som mala v sebe obrovský pocit hnevu.
Prečo nemôžem mať vlastnú mienku bez toho, aby som niekoho nenasrala? Prečo moja mienka tak často spôsobila nepokoj v spoločnosti?
A tak som sa spoločnosti radšej začala vyhýbať, ako by som mala vyslovovať mienku, ktorá soločnosť nepobúri. Byť sama mi veľmi pomohlo…
Ale prišlo štúdium psychologického poradenstva a moji učitelia ma zrazu vyzývajú prepojiť sa s mojimi spoluštudujúcimi…nie len že sa prepojiť, ale aj otvoriť…
Z domu som si niesla, že si mám dávať pozor na jazyk…desiatky rokov som veľmi dobre vyšla z pár ľuďmi, pred ktorými smiem povedať, čo si myslím, oni môžu maž inú mienku, a predsa sme v prepojení…
Prichádzam do štúdia, medzi ľudí, do spoločnosti, kde som dávno mala pocit, že sem nepatrím.
Nepatrím, ako cudzinka…
Nemám právo byť v tejto krajine, a ak…tak si to musím odmakať. Pochopila som, že to nemá s touto úžasnou krajinou nič spoločné…že si tieto práva- nepráva nesieme zo spoločnosti, v ktorej sme sa narodili a vyrastali.
Včera, v krízovej intervencii som od mojich spoluštudujúcich dostala analýzu až po špik mojich kostí…nevedela som prestať plakať. Vždy, keď som sa cítila menej, nepovedala som…ostala som ticho…
A úžasná Ruth Werdigier, psychoterapeutka a naša lektorka nás učí, nezahmlievať to, čo si myslíme…hlavne nie pred ľuďmi, pred ktorými máme rešpekt, či strach…
Samozrejme, učí nás, ako vysloviť to čo cítime a chceme tak, aby sme povedali svoju pravdu, ktorej druhá strana rozumie…
Po mojom veľkom plači mi zrejme niekto z mojej analytickej skupinky poslal "liebesbrief"…a ja čítam, čítam, čítam a zase plačem…

ĎAKUJEM VÁM, moji učitelia a učiteľky!!!!

Práva od Bill of Right
– máš právo sa neospravedlňovať
– máš právo konať nezávisle od ľudí, čo to s tebou myslia dobre
A anonymne dopísal niekto z mojej úžasnej skupiny: Ty máš právo mať iný názor, máš právo pochádzať z inej krajiny, máš právo mať inú vieru, a cez to všetko si úžasný človek tak, ako práve si.