PREKLIATE POŽEHNANIE

Neviem, na čom si spoločnosť dala viac záležať. Či na zlomení ženstva, trestaní peklom alebo zmenou ženskej cykličnosti na výsmech.

Čím viac preciťujem v sebe ženstvo a premieňam prekliatie na požehnanie, tým viac nachádzam odpovede, prečo je to tak. Žena má v svojej neustálej premene obrovskú šancu počúvať na vlastnú intuíciu. Má v sebe vlastného psychiatra, psychológa, ktorý jej dokáže poukázať na to, čo je potrebné vyhodiť, zbaviť sa toho, čo nás to z vnútra ničí a konáme sebadeštrukčne.

Uverili sme, že musíme naše emócie skrývať, nie len emócie, ale aj menštruačnú krv. Zase...uvažovali ste niekedy nad tým, prečo sa celý menštrujúci život hráme na skrývačku? Neustále sa obzeráme, či sme nepretiekli, nepošpinili plachtu, nezhnusili okolie naším telom.

No potlačenie našej prirodzenosti spôsobuje ešte silnejšie emócie. Pripisujeme to našej nedokonalej spôsobilosti ovládať sa. Slabosť, že cítime, čo cítime. Zosmiešňujeme iné ženy, lebo nenávidíme na sebe to isté. Vychovávame iné ženy, ako by mali byť lepšie v domácich prácach, v posteli, či v kostole.

V čo by mali veriť a v čo nie. Čím viac sme neauntentické, tým viac sme kritické. A všetky naše sračky si pekne zakrývame za masku pobožnosti a dokonalosti. Nechápeme, prečo sa prejedáme, hladujeme, zvraciame, prečo niektorá z nás začne tajne piť alkohol, prečo si niekto začne pichať drogy alebo si chytí chlapa, ktorého môže potom vychovávať na svoj obraz.

Len aby ju nikto nevidel. Nevidel jej bolesť, menštruačnú krv, emocionálne výkyvy a nenávisť voči celému svetu... Takto som sa cítila ja. A stále ešte často cítim... Počujem hlas duše v starene.

S láskou k sebe.