PRÁZDNY CHRÁM

Podsvetie a svet spája chrám.
Telo a dušu spája chrám.
Je to chrám duše a tela.
Tam sa spája duša s telom.

Naše chrámy sú prázdne, tmavé.
V mojich cestách do vlastného podsvetia prechádzam skoro vždy studeným, tmavým, prachom zapadlým chrámom.

Aby sa človek stal manipulovateľným, niekto si veľmi dal záležať na tom, aby spojenie prebiehalo len veľmi povrchne a skreslene.
Ako deti sme boli s našim chrámom spojení.
Vedeli sme, kedy v chráme zapáliť sviečky a stíšiť sa.
Vedeli sme kde hľadať silu.
Kedy sa smiať, a kedy plakať.
Kedy bežať a kedy zastaviť a započúvať sa do chrámovej hudby spievanej vlastným hlasom.

Kvitli tam kvety a voňali vonné tyčinky.
Náš svätý oltár duše sme vyživovali našou bezpodmienečnou láskou.
Milovali sme naše telo a aj naše myšlienky.
Vedeli sme dať telu aj duši správnu výživu.

Kedy prišla prvá šleha za to, že počúvame na vlastnú, bohom darovanú dušu?
Keď sme nezjedli jedlo uvarené našou unavenou mamou?
Keď sme nespali, a spať sme mali?
Keď sme si obliekli neprijateľné šaty?
Keď sme sa zaľúbili do neprijateľného?

Začíname do nášho chrámu ukladať veci, ktoré nám neprospievajú.
Ale robia to všetci, tak ja pokračujem.
Sviečky zhasínajú a my stále ťažšie a ťažšie nachádzame cestu k našej duši.
Potkýname sa o nepotrebné veci v našom chráme.
Niekedy tú cestu vzdávame.

Je nám hovorené, že nemáme právo hľadať samých seba.
Výsmech ľudí, ktorých cesta tak isto zapadla prachom.

Múdrosť božia nám posiela choroby, ťažké situácie, bolestivé vzťahy a závislosti.
Niekedy si dovolíme veriť, že sú to znamenia na vypratanie chrámu.
A niekedy sa im oddáme, aby sme na prázdnotu na chvíľu zabudli.

Zapaľujem malú sviečku v preplnenom chráme vlastnej duše, ktorá plače prázdnotou.
Kreslím na stenu mandalu, a pokúšam sa priniesť prvú farbu mojej duše.
Prejdú mesiace, roky, kým namaľujem ďalší obraz...