OD UMIERAJÚCICH ŽIŤ

Je čas…
Hovorí mi voda

Učím sa od umierajúcich žiť. Tému smrť odsúvame do najspodnejších komnát našej duše. Robíme sa, že neexistuje. A ak niekto predsa zomrie, prenechávame prázdnu schránku inštitúciám.

Už tisícky rokov pred nami boli národy a civilizácie, ktoré sa smrťou zaoberali dlho pred tým, ako prišiel ich čas odísť. Boli vytvorené rôzne rituály a prostredie, ktoré pomáhalo sa na túto chvíľu s láskou a dôverou pripraviť.

Ja som od malička počúvala, že raj nastane až po smrti. Preto som si moju vlastnú smrť želala už od mladosti. Keďže smrť neprichádzala, musela som to tu nejak zvládnuť živá. Smrť je jeden z mojich najväčších lekcií.

Dostávam sa do práce, kde som často posledná, ktorá vidí vydýchnuť človeka. Tragická nehoda môjho muža ma donútila pochopiť, že smrť je reálna. Všetky tie múdre reči, aké to je úžasné odísť do neba sa mi zdali smiešne. Asi to vymyslel niekto, kto smrť najbližšieho človeka nikdy nezažil.

Paradoxne, po jeho smrti mi to síce trvalo 10 rokov, ale pochopila som, že máme len dnešok. Rozhodujem sa žiť čo najúprimnejšie k sebe samej. Rozhodujem sa žiť vlastný život, bez ohľadu na to, koľko ľudí bude pohoršených a pobúrených.

Začínam študovať smrť aj v iných kultúrach. Ako zomierajú ony. Do života mi prichádza moja priateľka a sestra Melódia. Budem ju volať tak. Nechce, aby sme o nej vedeli a ľutovali ju. Ona je jedna z tých, ktoré vedia, že zomrú, lebo má metastázy v celom tele. A predsa sa rozhoduje deň čo deň žiť.