NEFLÁKAJ SA, ELENKA

Čaro toho, ak si mimo svojej rutiny je, že zavnímaš aj veci, ktoré inak nevidíš. Lebo práve to, čo nevidíš ovplivňuje tvoj život najsilnejšie. Ako tichá voda, čo brehy myje.
Elena Petrus

Malta – Mdina 02.11.2022

Takto pred 14. rokmi sa narodila moja dcéra..

Moja mama sa vždy snažila, aby som sa neflákala. Neflákala po dedine, po meste, po svete. S najlepšími úmyslami, s lákou. Takže mi to trvalo pár rokov, kým som pochopila, že "FLÁKANIE" po svete, cudzích mestách je mojou vášňou. Trvalo mi pár rokov, kým som prestala byť lojálna voči milovaným rodičom v súvoslosti "flákať sa".

"Dnes by sme večer, po systémických mohli ísť do MDINY" navruhuje moja spoluštudujúca. "Do Mediny?" vyslovujem nesprávne a evokuje mi to mesto proroka Mohameda.( Na Malte?). Nie, nie, M-DINA, MDINA. Je to tiché mesto" opravuje ma.

"Jak, že tiché…"

Objednávame si taxík, celkom sú na Malte lacné, a vchádzame pred tichým mestom. Robíme ešte s mojou skupinko selfie, a vchádzame do tichého mesta.

Je tam veľa starobylých domov, kde málo kto býva. A naozaj, bolo tam pár ľudí, turistov po uličkách, no každý sa automaticky snažil hovoriť pošepky. Moja spoluštudujúca mi šepká, že je to mystické miesto a že si chce si svoje dojmy z nášho veľmi emocionálne intenzívneho dňa uložiť. Vchádzame do mesta a začnú biť zvony. Nalaďujeme sa na ich frekvencie. Áno, aj tie hýbu naším bunkovým systémom.

Myslím na Marka Pola, Kolombusa, Pirátov z Karibiku…

"Vidíš, aj oni sa flákali" upokojujem svoje ja z minulosti.

Odpájam sa od našej malej skupinky a chodím po tomto malom, tichom, tmavom mestečku sama. Nebojím sa. Dokonca zabáčam do úzkych uličiek, a každú chvíľu mám pocit, že z okien sa vynorí nejaká matress so bielym vejárovým golierom.

"Som na výhľadni" píšem mojej malej skupinke, pozerám na mesto dolu a musím si zvedomiť, že sa nachádzam blízko Sicílie a 1400 km od mojich detí. Zvedomujem si odstup od mojej role matky a preciťujem, kto som, bez tejto role.

Vlastne už v lietadle vo mne stúpla iná energia, ako vo všednom dni. Disociačne sa pozerám na cleý môj život. Čaro toho, ak si mimo svojej rutiny je, že zavnímaš aj veci, ktoré inak nevidíš. Lebo práve to, čo nevidíš ovplivňuje tvoj život najsilnejšie. Ako tichá voda, čo brehy myje.

Vyslovujem na tomto naozaj zázračnom, mystickom mieste do neba moje zámery. O chvíľu sa ku mne pridá moja malá skupinka a ja ich nabádam: "Budeme tu sedieť takto o rok. Kde budeme o rok?"

Zmĺkneme, a pozeráme na tisícky svetielok pod nami….

S úctou, tvoja koučka emócií, Elena Petrus