NECH ZHORÍ V OHNI

Počujem túto vetu celý život. Počujem ale aj iné veci, z ktorých mám smrteľný strach. Je mi zakázané o týchto veciach vedieť. No dejú sa. Majú vlastný život, či ich odmietam,alebo prijímam.

Až v dospelosti sa rozhodnem neodvracať zrak od duchovna, ktoré je mojím valstníctvom. Ženské duchovno,ktoré je iné, ako mužské. Duchovno, ktorého sa slabí muži báli... a tak ho pálili na hraniciach.

Dlho som musela odpúšťať nepravdám, kde som mala fungovať ako muž. Bez emócií, rovnako, bez duchovnej hodnoty. V tele. V zákazoch a príkazoch vytvorených v mužskom svete. V hodnotách, ktoré nie sú moje.

Dlho som potrebovala pochopiť, že žena má svoju cestu a muž svoju. A len ak idú po vlastných cestách, môžu ísť vedľa seba. Len ak nájdu múdrosť vlastných pokladov, môžu si byť nápomocní.

Dlho mi trvalo vidieť požehnanie v tom, že žena je duchovno a muž hmota. Nájsť radosť v tejto symbióze, ktorá ale nesmie byť iná...inak sa naruší. Vznikajú zranenia, nenávisť a pohŕdanie tým druhým.

Odpúšťam sebe samej, že som nebola verná svojim túžbam, snom a emóciám. Že som uverila druhým. Odpúšťam svetu, že verili v ilúziu, kde ak budem na ich ceste, budú spokojní a šťastní...

Vraciam sa do môjho sveta. Ženského, duchovného, temného a hlbokého. Lebo to je moja podstata.

Podstata ženy...