BEDÁRI

Je pondelok 4 00. Budím sa na hudbu. Počujem ju v hlave. Viem, psychiater by mi asi začlenil diagnózu. Ale ja sa rozhodujem nezblázniť sa a veriť tej hudbe. Nájdem si ju na youtobe a počúvam. Miserere a Luciano Pavarotti. Túto hudbu milujem. Ale prečo o 4 00 ráno? A prečo BEDÁRI ???

Sedím v nočnej košeli uprostred ticha. Počujem ako dýchajú moje deti a môj dom. Cítim sa požehnaná až nato, že neviem spať ( to ma fakt sere). No nič, vidím pred sebou modro fialovú farbu, a viem, že mám maľovať. Fakt sa mi nechce hľadať štetce, plátno, rozprestierať papier na zem, nech nie je celá dlážka modrá.

Celé plátno sa napriek môjmu schyzofrenickému frfľaniu mení na nádhernú modro slivkovú kráľovskú farbu. Maľovanie ma ukľudňuje a duši ďakujem, že som týmto znameniam uverila. Oči sa zavierajú a ja si ľahám k mojim deťom do teplej postele.

4 00, ďalší deň... Miseeerereeeeeee, misereeeeee ééééééééééé. Spievam si ešte v polospánku a spánok ulieta do nebeských sfér. Bosá, v nevôli vŕzgam po schodoch a zase vyťahujem už uschnuté plátno...v hlave mám fialovú, bielu a zlatú....anjel by mal byť štíhly. Vlastne v jednom anjelovi by mali byť znázornené všetky moje telá..duchovné, éterické, telesné...zlatá je na plátne a je čas sušenia. Oči mi padajú, cítim uvoľnenie, ako meditácia a Vesmír mi vracia požehnaný spánok.

4 00....už viete, čo počujem. Dokončujem obraz. Plný zlata a fialovej farby. Nie je síce štíhly ( veď je to veľa anjelov v jednom tele), ale prijímam tento dej s pokorou. Stále neviem, prečo BEDÁRI. Až dnes, po mesiaci, keď je obraz namaľovaný, mi píše moja spriaznená duša, kňažka, učiteľka a priateľka Janka : " Tak preto tá zlatá farba. Prepísala si svoj strach a vyživila bohatstvom cele telo"

Tak nech sa stane...

PS : Hudba prestala.