AKO SAMÚ SEBA EMOCIONÁLNE SPREVÁDZAŤ III.

Dnes si povieme, ako môže byť náš vývoj ovplyvnený skrze zranenia z detstva.

Emocionálne sprevádzanie je láskyplný proces. Prečo je tak nevyhnutné vedieť samú seba emocionálne sprevádzať? A čo to vlastne je?
Sleduj ma, a dozvieš sa viac.

Dnes ti chcem napísať o tom, ako ovplyvňuje náš vývoj kolektívna pra-rana, o ktorej som už v prvých 2 článkoch písala.

O téme trauma si môžeš preštudovať veľa kníh, dnes sa nechcem rozpisovať o všetkých traumách.
Ale len v krátkosti: Popri šokovej a rozvojovej traume, existuje aj trauma, ktorá vychádza z kolektívneho zranenia, teda z PRA-RANY, ktorá vzniká v detstve, ak sa cítime neprijatí do spoločnosti.

Ak pozoruješ ríšu zvierat, zistíš, že sa ľudské mláďa rodí príliš skoro. Skoro každé zviera dokáže skoro hneď po narodení, alebo veľmi skoro vykonávať určité činnosti. Napr, bežať, alebo sa prichytiť matky. Majú tieto schopnosti vrodené, aby prežili.

U detí to tak bezrpostredne po narodení nie je. Mohli by sme hovoriť skôr stále o fetus (embrii), ako o dieťati.

U zvierat zabezpečujú prežitie práve tieto schopnosti, ktoré majú veľmi skoro po narodení.

U človeka zabezpečuje prežite ľudský mozog.
Na rozdiel od zvierat, ľudia vlastnia VEDOMIE. Toto vedomie si vyžaduje určitú veľkosť mozgu.

Aby dieťa prešlo cez pôrodný kanál, musí sa narodiť skorej, ako sa táto veľkosť rozvinie.

Po narodení potrebujeme prostredie, ktoré je podobné maternici.
Po narodení sme vydaní úplne napospas vonkajšiemu prostrediu.

Sú národy, ktoré sú si vedomí tejto skutočnosti, napr. na Bali nespia novorodenci prvých 150 dní nikdy samé.

Každé tradičné upokojenie dieťaťa je vždy prepojené s prostredím, ktoré pripomína maternicu: zavinovanie, hojdanie, a hláska šššš.

Možno aj ty patríš ku generácii, kde boli deti ponechané plačúce v postieľke dlhé hodiny. Vtedy sa verilo, že je to tak v poriadku. Že dieťa chce rodiča vydierať.

Ale k vydieraniu je potrebné VEDOMIE, ktoré dieťa po narodení nemá ešte vyvinuté…Vedomie sa rozvýja okolo 18 mesiaca. Takže je absurdné hovoriť o tom, že dieťa chce plačom nejak manipulovať rodičov.

Aj kŕmenie dieťaťa v pravidelných hodinách je z pohľadu dieťaťa niečo hrozné. Keďže dieťa nemá vedomie, nemôže vedieť, plačúce od hladu, že za hodinu dostane jesť.

To čo prežijeme je, že sa tým, že nám nie je poskytnutá strava pri pocite hladu, cítime životne ohrození. Žiadny živý tvor neplače celé hodiny len tak…

Čo sa teda udeje, ak sa ako deti cítime bezmocní?

Sleduj ma a dozvieš sa viac.
Zdroj informácii: Sehensucht und Hunger, Maria Sanchez
S úctou, tvoja koučka emócií, Elena Petrus Emočný kouč

Všetky články na túto tému nájdeš TU.